"Ochraňuj tých, ktorí to potrebujú, nezabíjaj, nekradni, váž si druhých,
dodržiavaj slovo, váž si seba samého, ži skromne, buď skromný."
Motto, ktoré nás vítalo pri vstupe do Detského múzea v Bratislave bolo predzvesťou toho, v akom duchu bude interaktívna výstava s názvom "Vzdialení, a predsa blízki" približovať návštevníkom rôzne národy a kultúry. Oslobodení od predsudkov sme sa zážitkovými a hravými metódami zoznamovali s tvárami, jazykmi, vôňami a chuťami, jedlom, odevmi, hudbou, rozprávkami a umením rôznych častí sveta. Cieľom výstavy bolo totiž rozvíjať najmä osobnosť dieťaťa, jeho vlastné ja, ale aj empatiu voči iným ľuďom a národom spoznávaním iných kultúr.
Naše cestovanie sa začalo v obyčajnej plstenej jurte, v akej kočovné kmene z oblasti strednej Ázie bežne bývajú. Ľahli sme si na pripravené vaky a započúvali sa do príbehov, ktoré tvoria súčasť dávnej i terajšej národnej tradície vybraných krajín. Kým jedna skupina sústredene počúvala uspávajúci hlas vychádzajúci z obrovských vankúšov, ďalšia navštívila malé chrámy, mešity a kostolíky, v ktorých sa pod vedením lektorky stručne zoznámila s náboženským vierovyznaním niektorých krajín.
V ďalšej časti výstavy si na svoje prišli najmä dievčence, ktoré mali možnosť vyskúšať si rôzne druhy oblečenia - od sárí (dlhý zdobený pruh látky, ktorí si viažu indické ženy okolo tela), cez kimoná až po pončá. Chýbať nesmeli ani doplnky v podobe holandských drevákov, mexického sombréra či najrozličnejších druhov šatiek.
Veľa zaujímavého sme sa dozvedeli aj v netradičnej škole, kde sme sa zoznámili s rozmanitými druhmi písma. Niektoré znaky nám síce boli známe, ale po prečítaní nedávali žiadny zmysel (Brazília, Keňa, Portugalsko). Horšie to však bolo s čínskym a arabským písmom, ktoré pripomínali viac rozsypaný čaj ako skutočné písmená. Okrem rozličného písma nás prekvapili aj viaceré zaujímavosti, napr.
Najviac nás však zaujala mapa s desiatkami malých žiaroviek. Po stlačení ľubovoľného tlačidla označujúceho niektorý zo svetových jazykov sa rozsvietili len tie, ktoré na mape sveta označovali krajinu, v ktorej sa týmto jazykom rozpráva. Okrem toho sa vždy na tabuli ukázal číselný údaj označujúci počet ľudí, ktorí týmto jazykom rozprávajú. Vďaka tomu sme sa dozvedeli, ako sa v štyridsiatich jazykoch povie veta: "Ahoj, ako sa máš?" Po odskúšaní väčšiny tlačidiel sme museli skonštatovať, že k najťažším jazykom sveta patrí asi čínština. Túto jednoduchú vetu totiž ani po viacerých vypočutiach nedokázal zopakovať nikto z nás :o(.
S ďalšou technickou vymoženosťou sme sa oboznámili pri záverečnom kvíze, ktorý mal zábavnou formou preveriť, čo sme si z výstavy zapamätali. Oveľa viac ako obsah jednotlivých otázok nás však zaujal spôsob, akým sme mali na ne odpovedať. Bezdotyková obrazovka ovládaná na diaľku bola obrovským lákadlom pre všetkých zúčastnených. Preto mnohí odchádzali sklamaní, keď sa im pri zodpovedaní desiatich otázok nepodarilo prestriedať.
Posledný stánok s názvom "Chute a vône sveta" prebudil v žiakoch spomienky na materskú školu. Ich úlohou bolo totiž "uvariť" v malých kuchynkách podľa presného receptu národné jedlá niektorých krajín. Kým zástupcovia japonskej kuchyne trielili zohnať ryžu a paličky, ktorými ju budú jesť, ruskí kuchári sa pustili do prípravy tradičnej rybacej polievky s názvom "ucha". Zahanbiť sa nedali ani mexičania, ktorí sa pochválili salsou, chutnou omáčkou z chilli papričiek, ba ani maročania, ktorí pripravili kuskus. Všade sa varilo, miešalo, ochutnávalo... Hra na svetové kuchyne strhla všetkých natoľko, že si ani neuvedomili, že ubehli dve hodiny. Cestovanie po svete sa skončilo a nastal čas odchodu. Rozlúčili sme sa so slovami - dovidenia o rok. Už teraz sme zvedaví, čo zaujímavé pre nás zase pripravíte.
—————
